rody a ekologické skupiny mäsožravých rastlín

rod Aldrovanda
Aldrovanda vesiculosa z čeľade Droseraceae je bezkorenná vodná mäsožravá rastlina, rozšírená na všetkých kontinentoch Starého sveta, ale z Európy sa rýchlo stráca. Väčšina súčasných stanovísk sa nachádza v Poľsku. Rastie v plytkých stojatých a dystrofných vodách. Nesmierna vzácnosť a náročná kultivácia sú príčinou častého štúdia tohoto druhu. Pôvod euroázijských populácií a ich vzťah k tropickým populáciám je stále sporný. Na základe paleobotanických nálezov v Európe a takisto tvorby turionov u európskych rastlín (oproti rastlinám z trópov) sa tento druh v európskej flóre považuje za terciárny relikt. Z historického hľadiska bolo rozšírenie aldrovandky v Európe nesúvislé. Je rozširovaná migrujúcimi vodnými vtákmi, čo vysvetľuje, prečo sa pôvodné rozšírenie prekrýva s hlavnými migračnými cestami vodného vtáctva.

  Na území Európy výrazne ustupuje vplyvom meliorácií a odvodňovania. Vo Francúzsku, Rakúsku, Nemecku, Taliansku a Bulharsku už vyhynula. Na Slovensku bola na prirodzenej lokalite Veľké jazero naposledy zistená v roku 1983. V roku 1987 sa na našom území už nenašla. Od 1997 sú pokusy o reintrodukciu v rybníku Marheček na Záhorí.
rod Brocchinia
Brocchinia reducta - bromélia, ktorej mäsožravosť je sporná a potravu prijíma pravdepodobne iba pasívne - rozkladajúcu sa v nálevkách naplnených dažďovou vodou.
rod Cephalotus
  Cephalotus follicularis, jediný druh rodu, je mimoriadne pekná rastlina rastúca endemicky na juhozápade Austrálie. Na pestovanie pomerne nenáročná, citlivá však na pestovateľské chyby. Substrát volíme vzdušnejší ako ten pre rosičky, s dobrou drenážou. Ako drenáž sa osvedčil keramzit, ako substrát hrubá rašelina, alebo skôr preosiate hrubé časti z rašeliny. Niektorí pestovatelia pridávajú hrubozrnný kremičitý piesok. V zime by substrát mal byť iba mierne vlhký, vtedy je cefalotus náchylný na hniloby a plesne. Vzdušná vlhkosť je najlepšia okolo 70-80%, preto v bytových podmienkach patrí skôr do vitríny ako voľne na parapet, najmä v zime počas vykurovacej sezóny. Dôležité je vetranie, v zime kvôli už spomínaným plesniam, v lete kvôli zamedzeniu prílišného prehrievania. Oslnenie maximálne možné, v byte JV-Z expozícia. Dôležitá je teplota, tá by sa v lete nemala často dostávať výrazne nad 30 °C. V zime je vhodná medzi 0 - 15 °C. Pri vyššej zimnej teplote rastliny až tak dobre nerastú. V bytových podmienakch sa dá pomôcť tým, že pestovateľskú nádobu (akvárium, vitrínu) umiestnime tak, aby sa 1 sklenená stena priamo dotýkala skla okna.
rod Darlingtonia
Darlingtonia californica, jediný druh rodu, sa v mnohých ukazovateľoch podobá saracéniám. Napriek podobnému vzhľadu sú po genetickej stránke oba menované rody výrazne odlišné. Veľmi jasne to ukazuje rozdielny počet chromozómov v bunkových jadrách darlingtonie (2n=30) a saracénií (2n=26). Oba príbuzné severoamerické rody teda prekonali samostatný vývoj v oblastiach oddelených obrovskou vzdialenosťou medzi protiľahlými pobrežiami kontinentu. Listy darlingtonie, usporiadané v ružiciach, vyrastajú z plytko uloženého výbežkatého podzemku. Z neho vyrastá koreňový systém, rovnako slabo vyvinutý ako u saracénií. Listová ružica sa skladá z jednej alebo viacero zvislých pascí, niekedy takmer metrových a okrem toho vždy z niekoľkých malých pascí, či už poliehavých alebo vzpriamených. Tak môže rastlina loviť najrôznejšiu korisť.

  Druh sa vyskytuje v severnej Kalifornii a v juhozápadnom Oregone. Rastie v prímorských nížinných polohách a na úbočiach pohorí, vystavených západnému, oceánskemu prúdeniu vlhkého vzduchu, kde vystupuje až do výšky 2800 m n. m. Je to územie so zimnými dažďami a letnou suchou periódou, ktorá trvá jeden až štyri mesiace. Ročný úhrn zrážok sa na rôznych miestach areálu darlingtonie veľmi líši (500 – 2000 mm). Takisto je to aj s priemernými ročnými teplotami (2 - 15 °C). Napriek tomu darlingtonia nie je tolerantná voči nízkej vzdušnej vlhkosti a vysokým teplotám. Rastlina je viazaná na mikroklímu vytváranú horskými tokmi. Rastie v celých porastoch na miernych svahoch pretkaných bystrinami, stekajúcimi z hôr a často i priamo na potočných naplaveninách. Teplota substrátu je vyrovnávaná vodným tokom, ktorý ho premýva a ochladzuje i v najteplejších letných dňoch na teplotu väčšinou nepresahujúcu 15 °C. Rastliny rastú pri priemernej teplote koreňov 14 °C, priemerná teplota vzduchu je 22 °C, vody 13 °C. Blízkosť oceánu a prípadne i vysokohorská poloha zaisťujú vysokú vzdušnú vlhkosť takisto aj v dobe letného sucha. Rovnako pôda zostáva vďaka blízkosti vodných tokov stále mokrá.


rod Dionaea
  Schopnosť rastliny chytať hmyz pravdepodobne prvý krát pozoroval anglický guvernér Severnej Karolíny Arthur Dobbs, objaviteľ mucholapky (Dionaea muscipula). Ide o jediný druh rodu Dionaea, jediný z druhov mäsožravých rastlín, u ktorého možno bez pomoci lupy pozorovať chytanie hmyzu rýchlym pohybom pasce, pričom nie je závislý na vodnom prostredí. Keď sa návštevníci botanických záhrad presviedčajú o akcieschopnosti pascí, zbytočným dráždením rastline vážne ubližujú. Každé sklapnutie listu obmedzuje možnosť jeho ďalšieho použitia. Viacnásobné vydráždenie vedie k jeho predčasnému odumretiu. Aby v prírode k zbytočnému zvieraniu nedochádzalo, reagujú pasce iba na dvojnásobné podráždenie v intervale do 20 sekúnd. Vďaka tomu dážď alebo náhodne spadnutý neživý predmet pascu nesklapnú. Ako spúšť pascí fungujú citlivé trichómy na ploche čepele. V prírode mucholapka rastie v ostricových a trávnatých spoločenstvách na slatinách v severnej a južnej Karolíne. Jej nálezísk stále ubúda. Je závislá na občasných požiaroch, ktoré upravujú konkurenčné pomery medzi rastlinami v jej prospech. Kultivácia mucholapky v kultúrnych podmienkach je čoraz jednoduchšia.

  Množením mucholapky v in vitro podmienkach a hybridizáciou vzniklo množstvo rôznych, fenotypovo odlišných klonov.

  Vyšľachtenie novej, celočervenej formy mucholapky ´Akai Ryu´ (z japončiny Červený Drak), v botanickej záhrade v Atlante opisuje Gagliardo (1996). Rodičovskými rastlinami boli: celočervená forma (opeľovaná rastlina) a „bezzubá“, či jemnozubá forma (zdroj peľu). Celočervený rodič zjavne pochádza z toho istého klonu, ktorý asi v polovici osemdesiatych rokov izoloval v Holandsku Theo de Grotten. Od tej doby sa obmedzene pestuje i v USA. „Bezzubú“ formu pôvodne izoloval Thomas Carow z Nudlingenu v SRN. Bolo získaných 20 životaschopných semien a z nich založených 7 klonov v in vitro kultúre. Z týchto siedmich klonov 1 vykazoval dedičné celočervené sfarbenie a vitalitu. Po presadení do pôdy sa ihneď vytvorilo úžasné tmavočerveno vínové sfarbenie pascí. Rovnako z hľadiska rastu a vitality bol tento klon lepší ako rodičovské rastliny.

  Mucholapka je vďaka svojej atraktivite najviac vyhľadávanou mäsožravou rastlinou začiatočníkov. A vzhľadom an to, že mnohí si ju zakúpia skôr, ako si naštudujú podmienky jej úspešného pestovania (alebo ich zanedbajú), býva často i poslednou. Najčastejšou príčinou úhynu je nedostatok svetla. Je to mimoriadne svetlomilný druh a na iné miesto ako parapet na JV-JZ orientovaného okna ju v bytových podmienkach dať ani nemôžeme. Umiestnenie ďalej od okna býva fatálne. Ďalšou, často sa opakujúcou príčinou úhynu býva prekrmovanie. Rastlina totiž na strávenie koristi musí energiu vydať. V konkrétnom čase však dokáže využiť len limitované množstvo energie z potravy. Takže keď sú náklady na trávenie vyššie ako využiteľný príjem, rastlinu to poškodzuje až odumiera. Vloženie koristi do každej pasce (a zvyčajne hneď po prinesení rastliny domov) ju spravidla zlikviduje. Mucholapka (Dionaea muscipula) môže rásť pri izbovej teplote i celoročne, v zime má však radšej nižšiu teplotu, cca 5-15 °C, dokonca znesie i slabý mráz. Stále však musí mať maximálne oslnenie, jedine tak prežíva. Treba dať pozor na prílišné letné prehrievanie. Koncom vegetačného obdobia, keď sa začína ochladzovať, mucholapka zaťahuje - sťahuje asimilačné látky do podzemnej časti a redukuje veľkosť listovej ružice i počet listov. Ružica sa môže zmenšiť z letných 15cm na zimných ani nie 5cm. Na jar, po oteplení, rastie skokom, hneď začnú rásť veľmi silné, vitálne a veľké listy. V prípade teplého zimovania k tomuto skoku nedochádza. Substrátom je čistá vrchovisková hrubo vláknitá rašelina, prípadne s podielom kremičitého piesku. Presádzame jedine na jar a aj to len vtedy, keď je substrát (rašelina) už čiastočne rozložený alebo zavápnený (na povrchu sú viditeľné biele až hrdzavo sfarbené krusty).


rod Drosera
  Rastliny rodu Drosera oddávna vzbudzovali úžas botanikov, napríklad jeden z týchto starších autorov, Henry Lyte, botanický učenec z Lytes Gara Manor, zámku v Somersete, vo svojom diele, New Herbal, z roku 1578 uvádza: „Rastlina je neznámej povahy a je celkom obdivuhodná. Aj keď na ňu slnko horúco a dlho páli, aj tak ju nájdeme vždy plnú malých kvapiek vody. Čím viac je táto bylina vystavená slnku, tým viac vlhkosti vypotí a teda je orosená. Preto bola pomenovaná Ros Solis, to znamená rosa slnko, alebo slnečná rosa.“ Zdá sa, že pred 18. storočím nevzbudzovala schopnosť listov chytať hmyz väčšiu pozornosť. Koncom 18. storočia anglický znalec prírody Erasmus Darwin vychádzal ešte z toho, že listami vylučovaný sliz rastliny pred hmyzom chráni. Pochopiteľná domnienka, pokiaľ nebol predložený dôkaz o opaku. V rovnakej dobe pozoroval americký botanik William Bertram už správne, že hmyz je zrejme cielene lákaný do pasce, ale nevedel objasniť, aký prospech z toho majú rastliny. Od polovice 19. storočia bol stále s väčšou istotou poznávaný hmyzožravý charakter rastlín. A keď potom Charles Darwin, vnuk už spomínaného Erasma, uzavrel svoj výskum rosičiek, bol konečne podaný dôkaz.

  Druhy rodu Drosera rastú na všetkých kontinentoch, okrem Antarktídy, preto nie je možné ani trochu zovšeobecniť podmienky na ich pestovanie. Pretože sa vyskytujú na rôznych biotopoch a na rôznych geograficky izolovaných územiach, vznikli medzi nimi najrôznejšie vývojové typy. Rastú napríklad v mokradiach tropických oblastí (Drosera burmannii, Drosera indica, ...), v dlhodobo vyprahnutých piesočnatých pôdach austrálskych subtrópov (Drosera macrantha, Drosera stolonifera, ...), ale aj za polárnym kruhom, v tundre (Drosera rotundifolia, Drosera anglica).

  V kultúre, medzi pestovateľmi, sú rosičky veľmi rozšírené aj vďaka jednoduchému množeniu. Niektoré druhy tvoria mladé rastliny na starších listoch priliehajúcich k pôde, napr. Drosera adelae a Drosera capillaris, alebo v súkvetiach, napr. Drosera intermedia a Drosera prolifera.

  Z pestovateľského hľadiska sú viac ako botanické rozdelenie dôležitejšie životné formy a nároky na prostredie, podľa ktorých rosičky delíme do šiestich ekologických skupín:

1. Nezaťahujúce svetlomilné rosičky



  Do tejto skupiny zaraďujeme bežne pestované rosičky, ako je Drosera capensis, Drosera spatulata a ďalšie. Vegetujú celoročne, sú veľmi svetlomilné. Časté presádzanie (i každoročné) im vyhovuje.

2. Rosičky s prezimovacími púčikmi



  Do tejto malej skupiny patria všetky naše domáce druhy rosičiek. Vzhľadovo sú podobné rosičkám z predchádzajúcej skupiny, ale pred zimným obdobím, nepriaznivým pre vegetáciu, pravidelne strácajú listy a prežívajú pomocou prezimovacích púčikov. Každá ružica vytvorí jeden prezimovací púčik (hibernaculum), zapustený do substrátu. Tvoria ho nahromadené mladé základy listov, zastavené v raste a vývine. Signálom k tvorbe hibernacula je zhoršovanie životných podmienok, spočívajúce v ochladzovaní počasia, skracovaní dňa, alebo vo vysychaní pôdy. Schopnosť tvoriť hibernaculum rozširuje existenčné možnosti týchto rosičiek v porovnaní s predchádzajúcou skupinou. Preto dobre znášajú mráz a sú rozšírené ďaleko na sever. Niekedy hibernaculum umožňuje i prežívanie krátkych suchších období (Drosera filiformis). Malý počet zástupcov tejto skupiny však poukazuje na to, že schopnosť tvoriť prezimovacie púčiky nie je zvlášť progresívnym zdokonalením. Z vývojového hľadiska je to asi pomerne nedávne núdzové prispôsobenie druhov, ktoré sa ocitli mimo najvhodnejšej oblasti, osídľovanej rosičkami prvej ekologickej skupiny.

3. Pralesné tropické rosičky



  V tejto skupine sú len tri príbuzné druhy z tropických pralesov v severovýchodnej Austrálii: Drosera adelae, Drosera prolifera a Drosera schizandra. Od všetkých ostatných rosičiek sa odlišujú vzhľadovo aj ekologicky. Sú výnimočne prispôsobené na rast vo vlhkej klíme v podraste dažďového pralesa. Tu môžu celoročne vegetovať, bez akéhokoľvek útlmu rastu. Výnimočne môžu rásť aj na priamo exponovanom stanovišti, ale zvyčajne vyhľadávajú tienisté vlhké brehy potokov a zátok a rovnako tienisté machom obrastené „mokvavé“ skaly. Tieto druhy sú veľmi vhodné na pestovanie v uzavretých vitrínach, kde na rozptýlenom svetle dokážu dlhodobo prežívať i pri extenzívnej starostlivosti.

4. Trpaslíčie rosičky



  Sú to rosičky z juhozápadnej Austrálie, len Drosera pygmaea rastie aj vo východnej Austrálii, Tasmánii a na Novom Zélande. Sú to druhy skutočne nepatrných rozmerov, s prízemnými ružicami priemeru 8 – 30 mm. Hlavným znakom odlišujúcim tieto rosičky od ostatných je tvorba špeciálnych rozmnožovacích teliesok, ktoré nazývame gemmy. Gemmy zostávajú počas obdobia sucha vo vegetačných vrcholoch a prvým dažďom sú odlamované a rozstrekované do okolia. Ihneď vyrašia a v priebehu roka dospejú, vykvitnú, vytvoria semená a nové gemmy. Označenie tejto skupiny vzniklo prekladom výrazu „pygmy-sundews“, používaného austrálskymi botanikmi.

5. Hľuznaté rosičky



  Austrálske druhy, okrem druhu Drosera peltata, rastúceho v Ázii, Austrálii a na Novom Zélande. Do tejto skupiny patria i dva pozoruhodné druhy juhoafrických rosičiek, ktoré namiesto typických guľatých hľúz tvoria hľuzovite zhrubnuté korene. Podzemné orgány týchto rastlín sú veľmi zložitým prispôsobením pre život v podnebí s výraznou suchou periódou. Hľuznaté rosičky môžu vytvárať prízemné listové ružice priemeru 4 – 12 cm, alebo priame a niekedy olistené stonky, vysoké 10 – 100 cm, ale aj plazivé a šplhavé stonky, dlhé okolo 100 cm.

6. Rosičky skupiny Drosera petiolaris (The Drosera petiolaris complex, Lowrie 1998)



  Ide o skupinu rosičiek, ktorá bola vyčlenená pomerne nedávno a ktorú, vzhľadom k výnimočným vlastnostiam jej zástupcov, nemožno zaradiť do žiadnej z predchádzajúcich kategórií. Rosičky komplexu Drosera petiolaris sa vyskytujú hlavne v severnej Austrálii (Darwin, Kununurra,...), niektoré však možno nájsť i na Novej Guinei a Novej Kaledónii. Vzhľadom k taxonomickým nejasnostiam, silnej variabilite, krížiteľnosti a z toho plynúcim neustálym objavom a opisom nových druhov nie je ich súčasný počet presný a konečný.


rod Nepenthes
  Krčiažniky sú rozšírené vo veľkej časti tropickej oblasti od Madagaskaru, cez Seychelly, Srí Lanku, Indiu, Malajský poloostrov, Thajsko, Kambodžu, Laos, Vietnam, juh Číny, Filipíny, Borneo - Sumatru (a okolité ostrovy, centrum rozšírenia), Novú Guineu, sever Austrálie po Novú Kaledóniu.

  Podľa ekologických nárokov sa delia na nížinné a horské. Nie je však medzi nimi vymedzená hranica, niektoré druhy dokonca rastú v nízkych i vysokých nadmorských výškach. Vo všeobecnosti, horské druhy sú náročne pestovateľné, najmä pre svoje nároky na nízku teplotu a súčastne vysokú relatívnu vzdušnú vlhkosť a vysokú dávku oslnenia. Preto sa bežne pestujú najmä nížinné druhy. Najmenej náročné sú Nepenthes ventricosa a jeho hybridy (Ventrata,...). Veľmi nenáročné sú i iné druhy s neochlpenými listami, tieto väčšinou netrpia usychaním zárodku pasce v skorých fázach rastu listu, čo sa stáva pri kolísavej vlhkosti. Nenáročné a dobre rastúce sú najmä mnohé krížence ale i niektoré botanické druhy.

  Pestovanie: Sadíme ich do substrátu pre epifyty, zloženého z rôznych vzdušných zložiek, najlepšie prírodných materiálov. Pomerne často sa používajú aj prímesi polystyrénu a molitanu, z environmentálneho hľadiska to nie je vhodné, lebo takýto substrát je po vyslúžení odpad a nedá sa skompostovať; navyše, tieto zložky nie sú nijako zvlášť potrebné. Základom substrátu je drvená dubová alebo topoľová kôra (zrnitosť cca 1-3cm, väčšie kusy nevadia; borovicová je nevhodná, vylúhujú sa z nej látky brzdiace rast), ďalšími zložkami sú: korene papradí, agroperlit, vermikulit, seramis, keramzit, rôzne machy rastúce na kyslom podklade, listy papradí,... takmer akýkoľvek vláknitý či hrubo zrnitý rastlinný materiál, ktorý príliš rýchlo nehnije. Rašelina je veľmi nevhodná, okrem toho, že v mokrom stave je málo vzdušná, prevzdušnená ostatnými zložkami substrátu rýchlo hnije a je rastliny potrebné častejšie presádzať (čo krčiažniky moc radi nemajú). Spodnú časť kvetináča vyplníme čistým keramzitom. Jeho asi 3 cm vrstva zabezpečuje dobré prevzdušnenie substrátu zospodu, drenáž a tým, že nehnije, je možné postaviť kvetináč s rastlinou na čas do vody (podmáčaný organický materiál v spodnej časti by zhnil a spolu s ním aj korene). Čerstvý substrát prvé dni po posadení a namočení zvykne plesnivieť. Pleseň odstránime postrekovaním vodou alebo ponáraním celej nádoby do vody (rovnakej teploty ako rastlina); po niekoľkých dňoch je po plesni. Po presadení rastliny by mala byť vzdušná vlhkosť blízka 100%, kým rastlina nezačne koreniť. Na oslnenie nie sú tak náročné ako mnohé iné mäsožravé rastliny, pokiaľ je však svetla nedostatok, pasce bývajú slabo vyfarbené, alebo sa nevyvinú vôbec. Izbová teplota je celoročne vhodná, optimum je 20-25 °C, minimum pre nížinné druhy 18 °C, maximum 35 °C.


rod Pinguicula
  Geografický pôvod rodu tučnica (Pinguicula) je neznámy, rovnako neexistuje ani fosílne svedectvo o týchto krehkých rastlinách. Existuje však niekoľko dôkazov, že rod mohol existovať už pred približne 50 miliónmi rokov, kedy sa Amerika oddelila od Eurázijského kontinentu. Rod tučnica chýba v Afrike (okrem najsevernejšieho Maroka), v Indonézii, Austrálii a a na Novom Zélande. Steiger (1998) rozdeľuje rod tučnica na štyri rastové typy:

Typy oblastí a rastové typy s jedným reprezentatívnym druhom:



Tropické
asimilačné listy sú celoročne rovnaké
Temperátne
zimujú prostredníctvom hibernacula
Rovnakolisté
iba jeden typ ružice

Pinguicula jackii
Pinguicula vulgaris
Rôznolisté
dva odlišné typy ružíc

Pinguicula gypsicola
Pinguicula vallisneriifolia
 

  Keďže pestovanie temperátnych druhov možno sčasti zovšeobecniť, rod Pinguicula sa podľa nárokov na pestovanie rozdeľuje do troch ekologických skupín:

1. Tučnice s prezimujúcimi púčikmi.



  Sú rozšírené v miernom až arktickom klimatickom pásme severnej pologule. Spoločným znakom týchto rastlín je prečkávanie dormantného zimného obdobia pomocou prezimovacieho púčika, hibernacula. Púčik je veľký až 1 cm a je tvorený niekoľkými štítovito skrátenými hladkými zelenými listami. Tieto ochranné listy nedorastú do rozmerov normálnych lapacích listov ani po jarnom začiatku rastu. V prezimovacom púčiku môžu byť už pripravené vyvinuté základy kvetov. Býva skoro celý zapustený v pôde alebo v machu (Pinguicula vulgaris), alebo je uložený asi 2 cm pod povrchom (Pinguicula leptoceras). Do tejto skupiny tučníc patria všetky druhu rastúce na Slovensku. Ich pestovanie je veľmi náročné. Najlepšie výsledky sa dosahujú vo voľnej kultúre na skalkách, vonkajších partiách v okolí jazierok, na vresoviskách, brehoch potôčikov a podobne. Inak sa dajú pestovať i na balkóne, ale v zime je nutné hibernaculum vybrať, ošetriť práškovou sírou a uložiť do chladničky. Kvetináče s prezimovacími púčikmi je tiež možné preniesť do chladnej miestnosti (do 5 °C) a prezimovať tam.

2. Tučnice s dvojtvarými ružicami.



  Táto skupina je zastúpená iba v strednej Amerike, hlavne v južnom Mexiku. Iba Pinguicula elongata sa vyskytuje v Kolumbii a vo Venezuele. Význačnou vlastnosťou tejto skupiny tučníc je schopnosť tvoriť dve vzhľadovo odlišné tučnice. Pri väčšine druhov je tento rozdiel taký výrazný, že neodborník v nich sotva môže rozoznať ten istý druh. Za optimálnych podmienok vegetujú tieto rastliny v štádiu letných ružíc z niekoľkých veľkých plochých listov, prispôsobených na chytanie hmyzu. Ak sa zhorší niektorý ekologický faktor, vytvorí sa zhustená ružica z veľkého počtu drobných listov. Tieto ružice sú tučnolisté, obsahujú zásobu vody. Podobajú sa skalniciam a echevériám a tieto zimné ružice nie sú mäsožravé.

  Pestovanie mexických tučníc (ako ich nazývajú pestovatelia) je jednoduché. Vyhovuje im maximálne oslnenie, i čiastočne rozptýlené svetlo (ale aspoň počas malej časti dňa by mali byť exponované priamo). Nie sú závislé na vysokej vzdušnej vlhkosti a zvyčajne ich vo vitrínach nepestujme. Ich pôda obsahuje vápnik, takže odpadá problém s odvápnenou mäkkou vodou, ktorú vyžadujú ostatné mäsožravky a môžu sa polievať vodou z vodovodu. Substrát tvorí zmes rašeliny alebo listovky a drveného vápenca, najlepšie jeho mäkkých foriem - travertínu, penovca (použiť sa dá i omietka,...). Substrát by nemal byť čerstvo namiešaný, ale mal by po namiešaní aspoň niekoľko týždňov "odležať" (už vlhký) aby sa v ňom namnožili potrebné mikroskopické organizmy a prostredie sa biologicky vyrovnalo. Mnohé druhy môžeme sadiť na povrch penovcového travertínu priamo. Veľmi vhodná a osvedčená je i biela pórobetónová tvárnica, ktorá sa dá ľahko vytvarovať a po obrastení machom vyzerá dobre. Travertín i pórobetón počas celého leta stoja v miske s vodou. Na jeseň zálievku obmedzíme až prestaneme polievať úplne a substrát úplne vyschne. Tučnice zimujú nasucho, pri teplote okolo 10 - 15 °C. najodolnejšie sú ich hybridy, znesú i zimný rast pri zalievaní a vyššej teplote (Pinguicula x Sethos, Pinguicula moctezumae x gigantea, Pinguicula x Weser,...). Ich kombinovanú kultúru s ostatnými mäsožravými rastlinami v jednej vitríne odporučiť nemožno, keďže vápnik sa zo substrátu tučníc vylúhuje do vody a následne vyzráža v substráte s ostatnými rastlinami. Dá sa to však ľahko ošetriť viacerými pestovateľskými nádobami.

3. Tučnice s jednotvarými ružicami



  Tučnice z tejto skupiny nemajú schopnosť vytvárať prezimovacie púčiky ani drobnolisté zimné ružice. Vzhľadovo sú ale zástupci tejto skupiny navzájom veľmi rôzni. V kultúre sa správajú nevyspytateľne, často dlhodobo prosperujú, ale niekedy znenazdajky odumrú kvôli ťažko odhaliteľnej príčine.
rody Proboscidea a Ibicella
  Pomerne robustné rastliny, pochádzajúce z Arizony, Kalifornie (Proboscidea) a Južnej Ameriky (Ibicella), lovia drobný hmyz celým povrchom tela - i kvetom, čo je vo svete mäsožravých rastlín veľkou výnimkou. Zaujímavé na nich sú najmä plody, ktoré majú 2 ostro zahrotené a hákovito zahnuté výrastky, pomocou ktorých sa plod zachytáva o telá živočíchov, čo slúži na rozširovanie semien i na veľké vzdialenosti. (Podľa toho sa niekde nazýva "čertov pazúr" - "devil´s claw".) Patria do čeľade Martyniaceae a sú krátkoveké (zvyčajne jednoročné). Mechanicky narušené listy nepríjemne zapáchajú.

  Vysievame do väčšieho kvetináča: priemer min. 18 cm, optimálna je však veľká nádoba (priemeru 40 cm) pre viac rastlín. Dajú sa pestovať i voľne na záhone. Ako substrát používame zmes zloženú z 1/3 zotletého maštaľného hnoja, doplnenú rašelinou, kremičitým pieskom, perlitom, listovkou,... Lepšie klíčia a neskôr i lepšie rastú rastliny z väčších, lepšie vyvinutých semien. Semená je vhodné opatrne zbaviť osemenia. Vysievame 1 cm hlboko do substrátu, skoro na jar, aby do konca vegetačnej sezóny stihli dozrieť semená. Podľa všeobecnej mienky pestovateľov klíčia veľmi obtiažne, čo sa ale nezhoduje so skutočnosťou. Povrch substrátu posypeme asi 0,5 cm jemnejším kremičitým pieskom, čo zvyšuje pôdnu vlhkosť povrchu substrátu, jeho teplotu a zároveň je dobre prevzdušnený. Klíčia od 4 dní, najlepšie pri zvýšenej vlhkosti a teplote. Presádzanie neznášajú.
  Osvetlenie: 95 - 100 % slnečného svetla.
  Voda: kvetináče musia stále stáť vo vode, zálievka je lepšia zospodu. Rastline škodí ak striekame vodu na listy.
  Teplota: denná 25 - 35 °C.
  Kvety treba opeľovať, blizna je citlivá na dotyk, pri podráždení sa zatvára.
  Počas rastu je vhodné prihnojovať hnojivom na báze prírodného extraktu (najčastejšie vyrábaného z maštaľného hnoja), najmä ak rastlinám opadávajú rastúce plody. Ak opadávajú kvety, tak ich treba lepšie opeliť, alebo má rastlina nedostatok organických látok - prihnojiť. Proboscidea a Ibicella sú jediné rody mäsožravých rastlín, ktoré veľmi pozitívne reagujú na hnojenie. Ich mäsožravosť je však sporná, veľa autorov považuje ich schopnosť loviť drobný hmyz za skôr ochrannú funkciu. Neprodukujú tráviace enzýmy a hmyz ako potravu prijímajú pasívne.
  Výška rastlín rastúcich v kultúre: do 1 m. Priemerne dorastajú 70 - 80 cm.
rod Sarracenia
  Saracénie sú vlhkomilné a v prípade druhu Sarracenia psittacina až obojživelné rastliny z močiarov a slatín teplého juhovýchodu Severnej Ameriky. Z 1 až 3 cm hrubého, silno odnožujúceho podzemku vyháňajú zvislé alebo poliehavé listy, pretvorené na trubicovité pasce. Určitý druh saracénie môže vytvoriť dva až tri tvarovo odlišné typy listov. Prvé jarné pasce bývajú veľmi úzke, avšak majú mohutne vyvinuté lupeňovité postranné krídlo. Asimilačná funkcia u nich prevažuje nad mäsožravosťou. Letné pasce sú širšie s užším krídlom. Sú vysoko účinným lapacím orgánom. Niektoré druhy môžu za nepriaznivých podmienok, ako je sucho, chlad, alebo nedostatok svetla, tvoriť ešte ploché zašpicatené listy. V podstate to sú nenafúknuté pasce, zakrpatené v ranom štádiu vývinu. Majú rôzny tvar a môžu byť nápomocné pri určovaní druhov. Zvyčajne pretrvávajú aj počas dormancie. Listy môžu byť dlhé až 125 cm (Sarracenia leucophylla), priemerná výška sa však pohybuje okolo 70 – 80 cm. Sarracénie patria k najúspešnejším lovcom. V prírode bývajú ich pasce celkom naplnené hmyzom.

  Biotopy nížinných slatín, kde saracénie rastú sú rovnako zvláštne ako tieto rastliny samotné. Vzťahy rôznych druhov saracénií k prostrediu sú podobné a na niektorých lokalitách sa môže spoločne vyskytovať viacero druhov so svojimi krížencami. Napriek tomu má každá saracénia svoje ekologické zvláštnosti. Napríklad druhy Sarracenia leucophylla, Sarracenia minor a Sarracenia psittacina sú teplomilnejšie ako ostatné. Druhy Sarracenia flava a Sarracenia purpurea sú najodolnejšie voči nízkym teplotám. Rozdiely sú i vo vzťahu k vlhkosti. Druh Sarracenia purpurea je výrazne vlhkomilný a často rastie priamo na brehoch vodných tokov a nádrží alebo na plávajúcich ostrovoch. Druh Sarracenia psittacina je dokonca zariadený na dlhodobé zaplavenie a môže loviť ako suchozemské, tak i vodné živočíchy. Na suchšie pôdy môže prenikať Sarracenia minor. Táto tolerancia voči nižšej vlhkosti sa dáva do súvislosti so špecializáciou na lov mravcov, ktorých výskyt je väčší v suchších častiach močiarov. Medzidruhové rozdiely sa prejavujú i v kvalite pôdy. Zatiaľ, čo väčšina druhov rastie v humóznych slatinách alebo v rašeliniskách, Sarracenia oreophila z horských polôh Alabamy rastie v prírode najčastejšie v pôdach s vysokým podielom minerálnej hlinitej až jemne pieskovitej zložky. Rôzne pôdy osídľuje i Sarracenia purpurea, ktorá bežne rastie v kyslých slatinách a v rašeliniskách, ale v oblasti Veľkých jazier sa vyskytuje i na alkalických pôdach. V Amerike sú saracénie naozaj najväčšími a najľahšie pozorovateľnými mäsožravými rastlinami, žiaľ, je to jedna z príčin negatívnych zmien na ich náleziskách. Z hojných populácií, rozprestierajúcich sa na mnohoakrových rozlohách, ktoré boli opísané začiatkom 19. storočia na juhovýchode USA sa ich zachovalo veľmi málo. Oveľa častejšie môžeme nájsť roztrúsené trsy, alebo jednotlivé rastliny, niekedy lemujúce brehy priekop, odvodňujúcich savanu. Odvodňovanie a ochrana pred požiarmi umožňujú suchomilným rastlinám rozšíriť sa a konkurovať saracéniám. V minulosti v prírode koncom leta prichádzajúce požiare pomáhali zabrániť obsadeniu voľných plôch konkurujúcimi rastlinami, lebo pozemky saracénií boli proti požiaru chránené vlhkou pôdou. Mnohé poľné výskumy dokázali priaznivý účinok pravidelných požiarov na močiare a savany. Oheň tiež uvoľňuje minerály viazané v suchých odumretých pasciach a mŕtvom hmyze, takže ich dažde môžu zmyť do pôdy. Známy je prípad z Georgie, kde majitelia pôdy dali oplotiť časti savany, na ktorej chovali dobytok. Skonštatovali, že „lily“ (miestny názov pre druh Sarracenia flava) sa vovnútri týchto ohrád, kde sa pásol dobytok, rozrastali, zatiaľ čo mimo oplotenia ustupovali. Neúspešne ich chceli zničiť zakladaním požiarov pasienkov, tieto spálili konkurujúce rastliny, dobytok potom spásol trávu, byliny a mladé dreviny, takže tieto neriadené pokusy porušili prírodnú rovnováhu a premenili drobné pasienky na skutočnú záhradu saracénií. (Pozn.: ako pestovateľskú techniku to však nikto neodporúča).

  Pestovateľské tipy: Druhy Sarracenia minor a S. psittacina sú najteplomilnejšie, takže prezimovať ich (aj keď to nie je optimálne riešenie) môžeme aj pri izbovej teplote. Druhy S. flava a S. purpurea sú najchladnomilnejšie a prezimovávajú i vonku, pri záhradnom jazierku či rašelinisku. Paradoxne však S. purpurea dokáže dobre prežiť zimu i v izbe za oknom.


rod Utricularia
  Rod Utricularia vyniká nad iné rody mäsožravých rastlín v niekoľkých smeroch. Je druhovo najbohatší a zahŕňa najrozličnejšie životné formy, od vodných splývavých druhov, cez terestrické vlhkomilné, až po rôzne prisedavé druhy. Rod zahŕňa najďalekosiahlejšie špecializované mäsožravé rastliny s najzložitejšími pascami, ktoré fungujú rýchlosťou uzávierky fotoaparátu. Vzhľadom k obrovskej morfologickej diverzite jednotlivých druhov bublinatiek i diverzite ich ekologických podmienok, nie je možné viesť ostrú a jednoznačnú hranicu medzi vodnými a terestrickými druhmi, pretože mnoho druhov bublinatiek rastie obojživelne. Napriek tomu, pre vytvorenie obrazu o tomto rode je vhodné Studničkove (1984) delenie rodu na tri ekologické skupiny podľa ich životnej formy a nárokov na prostredie:

1. Vodné bublinatky



  Vyskytujú sa vo všetkých klimatických zónach. Väčšinou splývajú pri hladine. Ich výhonky sú podobné stielkam rias. Okrem takýchto splývavých výhonkov majú niektoré druhy ešte tvarovo odlišné biele výhonky s pascami, ktoré zapúšťajú do dna (Utricularia bremii, Utricularia ochroleuca, Utricularia intermedia). Niektoré vodné bublinatky vyháňajú niekoľkocentimetrové dýchacie výhonky so šupinovitými zakrpatenými listami. U vodných bublinatiek sa vyskytujú niektoré ďalšie zvláštne orgány. V teplých vodách Nového i Starého sveta sú zastúpené bublinatky, ktorých kvety sú udržiavané nad vodou pomocou praslenu lúčovito rozložených nafúknutých plavákov listového pôvodu (Utricularia benjaminiana, Utricularia inflata, Utricularia inflexa, Utricularia radiata). Druhy rastúce v chladnejšej klíme ako napríklad všetky stredoeurópske bublinatky (Utricularia australis, Utricularia bremii, Utricularia intermedia, Utricularia minor, Utricularia ochroleuca, Utricularia vulgaris), tvoria na zimu na koncoch výhonkov zimné púčiky, tak zvané turiony. Sú to zelené guľaté až oválne telieska, veľké niekoľko milimetrov. Vznikajú skrátením článkov stonky a nahromadením mladých asimilačných orgánov. Po oddelení zvyškov odumierajúcej stonky klesajú na dno, kde prezimujú. Pokiaľ nie sú vystavené nízkym teplotám, na jar rašia zle. Africké druhy Utricularia benjaminiana a Utricularia reflexa tvoria na konci výbežkov asi 4 mm veľké hruškovité hľuzy stonkového pôvodu. Tie takisto slúžia na prekonanie obdobia dormancie, ktoré nastáva počas vyschnutia vôd, v ktorých tieto rastliny žijú. Niektoré európske druhy možno s úspechom pestovať v biologicky dobre fungujúcom záhradnom jazierku. Požiadavky na substrát i chemizmus vody u veľkej väčšiny vodných bublinatiek sú veľmi podobné tým, ktoré vyhovujú aldrovandke. Tvorí ho voda s obsahom opadu z úzkolistých nížinných druhov ostríc, zbieraného koncom zimy. Pred použitím je potrebné opad 2-3 dni vylúhovať v teplej vode, čím sa z neho vymyjú prebytočné voľné cukry a triesloviny a taktiež dokonale nasiakne vodou.

2. Terestrické bublinatky



  Sú najpočetnejšou skupinou bublinatiek. Vyskytujú sa hlavne v tropických a subtropických oblastiach. Osídľujú mokré humózne až piesočnaté pôdy. V pôdnych medzipriestoroch sú umiestnené aj ich lapacie mechúriky. Na nedostatok vlhkosti reagujú odumretím nadzemných orgánov a prežívajú vo forme podzemných výhonkov. Niektoré terestrické bublinatky vynikajú zvláštnymi kvetmi (Utricularia dustanii, Utricularia capilliflora, Utricularia menziesii,...). Zaujímavosťou pri ich kultivácii je, že keď obsadia celú pestovateľskú nádobu, začne sa im menej dariť a po dlhšom čase celý obsah kvetináča odumrie. Takže občas je potrebné založiť novú kultúru vytrhnutím kúska starej (s aspoň jedným trsom či vitálnym výhonkom) a vložením do čerstvo pripraveného kvetináča s rašelinou. Bežne pestované druhy sa začnú rozrastať veľmi rýchlo.

3. Epifytické bublinatky



  Skupina zastúpená v trópoch Afriky, Ázie, ale hlavne Strednej a Južnej Ameriky. Sú to bublinatky prispôsobené na rast vo vlhkej mikroklíme tropických dažďových lesov horských polôh. Pestujú sa vo vzdušných substrátoch a pri vysokej vzdušnej vlhkosti. Patria sem druhy Utricularia longifolia (pomerne ľahko pestovateľná), U. alpina (náročný druh),...


ostatné rody
  Info o ostatných rodoch (Byblis, Drosophyllum, Heliamphora, Roridula, Triphyophyllum) bude dopĺňané priebežne...